15 júla, 2013

Víchor -Prológ-




Padol z oblohy. Ten tvor pripomínal ozrutného vtáka, atramentové perie mal prepichnuté desiatkami šípov. Krvácal tak strašne, akoby niekoľkokrát za sebou skočil z mrakodrapu priamo na betónom pokrytú ulicu.
Lenže tu sme boli uprostred nekonečných polí v srdci vidieka.
Keď jeho skmásané telo narazilo na ostré hlavičky pšenice, ani nevzdychol. Keby som bola otočená chrbtom, prítomnosť tohto tvora by som si vôbec nevšimla.
Pokúsil sa natiahnuť zlomené krídlo, ktoré sa však nepohlo ani o malíček.
Zlomok sekundy som váhala.
V živote som o takejto bytosti nepočula, nieto čítala.
Ale on trpí.
Potkýnajúc som sa priblížila a prehovárala samú seba, že mi neublíži. Napriek dedkovým výstrahám, že aj tvor na pokraji smrti je schopný zabíjať. Či už hlasom alebo pohľadom, zoznam bol pestrý.
Ešte ma nezbadal. Jemne som sa sklonila a využila svoju šancu prezrieť si ho.
Od dlhých zahnutých pazúrov na nohách, cez šupiny, ktoré mu pokrývali celé telo- od začiatku pazúrov až po pár centimetrov nad kľúčnou kosťou, k prekvapivo ľudskej, nádherne chlapčenskej tvári. Mal ružovkasté viečka, výrazné lícne kosti a obočie zvraštené bolesťou.
Ignorovala som myšlienku, že ma môže každú chvíľu zabiť a potriasla mu plecami.
Ak mu mám pomôcť, musí spolupracovať.
Prudko otvoril oči a ja som zalapala po dychu. Jeho dúhovky mali jasne zelenú smaragdovú farbu. Ako lístie, ako trávu, ako...
Namieril na mňa dlhý šupinatý prst.
Začal sa zvíjať v agónii, voľnou rukou trhal hrste riedkej trávi.
„Neboj sa,“ kľakla som si k nemu. „Neublížim ti.“
Z vypätím všetkých svojich síl do mňa sotil zovretou päsťou.
Preletela som vzduchom a dopadla na úzku poľnú cestu vo vzdialenosti desať metrov.
Ešte pred chvíľou som tu stála, pozorujúc ho, ako padá z vrstvy mrakov.
Teraz sa mi na bruchu začala vytvárať škaredá modrina.
Hodnú chvíľu som sa na svojho útočníka chmúrila, on si ma už však nevšímal.
Nech si anjel, alebo netvor, pomyslela som si. Tak rýchlo sa nevzdám.
Rozbehla som sa naspäť k nemu a na jeho prekvapenom, priam zhrozenom výraze sa jemne uškrnula.
„Čo odo mňa chceš, bezvýznamná?“ vzdychol si.
„No dovoľ! Pomôcť ti, ty čudák,“ automaticky som sa ohradila.
Ticho sa zasmial.
„Mne už niet pomoci.“
„To nevrav,“ šepla som.
S prázdnym pohľadom sledoval, ako si z pleca sťahujem batoh a so splašeným trhnutím ho otváram. Chvíľu mi trvalo kým som našla to, čo som hľadala.
Vreckový nôž a niekoľko vodičiek z dedkovej výroby.
Z hlavy som si sňala jednoduchú šatku a pevne mu ňou obviazala krvácajúci koniec pravého krídla. Nebolo to kvalitné škrtidlo, ale aspoň niečo.
Nemala som  už po ruke žiadnu inú látku, tak som s nožom odrezala dlhý nerovný kus zo svojej flanelovej košele. Ten mal byť na hlavu.
Pred stiahnutím som mu ešte čelo potrela vodičkou z najvzácnejších byliniek v dedkovej zbierke.
Chlapec ticho zastonal.
So sústredeným výrazom v tvári som pokračovala vo svojej práci.
Jeho smaragdové oči ma po celý čas intenzívne sledovali.
„Čo je?“ zaúpela som, keď to začínalo byť neúnosné. „Viem, že moje liečiteľské schopnosti sú na nič, ale... máš lepší nápad?“
„Eh, veľmi nie. Ďakujem.“
„Môžem zájsť po odborníka. Pár ich tu...“
„Nie!“ zvrieskol.
So zatajeným dychom som sledovala ako privrel viečka a znechutene sykol.
„To ma radšej rovno zabi. S tým nožíčkom to bude ťažké, ale nie nemožné.“
„Čo to... mám chuť ti vlepiť facku. U nás v dedine sa takto nikdy nevraví.“
„Áno, veď vy ste svätí,“ zamrmlal.
Jeho štipľavé poznámky ma začínali neskutočne iritovať.
No náhle sklapol a začal rytmicky odfukovať.
Hádam nezaspal...
V tvári bol príliš bledý, jeho vážne zranenia sa mi vôbec nepáčili.
Zodvihla som posledný kúsok zo svojej košele a napadlo mi, že by som mohla zájsť k neďalekému potoku. Aj na tomto mieste som jasne počula zurčanie vody.
Predsa len... Studená voda by mu pomohla.
Nie.
Ešte by sa v tomto stave pokúsil zdrhnúť.
Vo fľaši mi ostala len trocha minerálnej vody, ktorá bola rozpálená od ostrého slnka, no riskla som to.
Keď sa navlhčená látka dotkla jednej z množstva rubínových fľakov na atramentovom perí, strhol sa. Akoby sa chcel odtiahnuť, no v poslednej chvíli si to rozmyslel.
„Prepáč,“ šepla som.
Slabo sa pousmial, na ľavom líci sa mu vytvorila nebadaná jamka.
Takto sme ostali ešte hodnú chvíľu.
Až kým som sa neodhodlala na základnú otázku.
„Kto ťa napadol?“
Jemne ním myklo, avšak na tvári si zachoval kamenný výraz.
„Skúšal som vyletieť vyššie ako je povolené a... narazil som do brala,“ zaškeril sa.
„Videla som bronzové šípy, ktoré ti prepichli telo,“ namietla som.
Ale... kde sa podeli. Veď som ich jasne videla! Žeby blúznim?
„Blúzniš.“ Chlapec potvrdil moje obavy. „Teraz mi povedz svoje meno, dievča.“
„Heidi,“ zamrmlala som.
„Heidi,“ zopakoval svojím zvučným hlasom. Pripomínal mi harfu.
Vtom ma jemne objal a svoje mäkké pery mi pritlačil na čelo.
Zmizol.


A s ním aj všetky dôkazy, že tam vôbec bol. 

Nový votrelec v bloggerskom svete



Zdravím. Chcela by som vám alebo teda skôr sebe ( keďže som si plne vedomá toho, že na tento blog v jeho začiatkoch nikto nezavíta) priblížiť svoj rozbiehajúci sa mini svet, ktorému sa budem čo najviac venovať :) 
Toto je nová galaxia na internete, patriaca malému násťročnému dievčaťu, ktoré má hlavu večne v oblakoch, miluje fantastické knižky a celý mystický svet vôbec.
Budem tu zverejňovať poviedky svojho neskúseného pera a články s vecami, ktoré sú mi čertovsky blízke...
Nazvime to ako pochabú napodobeninu mojej eGalaxy.
Ak sú ti aspoň trochu blízke knižky, hudba a neobyčajne obyčajné blogy tichých dievčat vyjadrujúcich sa pomocou príbehov, riskni to so mnou ;)